Po schodoch z vody

img_4560

 

Text ku knižke, 20.5.2011

 

Iveta Ondrejková, Anton Sládek

 

Po schodoch z vody

 

František Gyárfáš

 

Keď sa mi dostala pred pár dňami do rúk útla knižka Po schodoch z vody, moje prvé očakávanie bolo, že Tóno Sládek vydal ďalšiu zo svojich fotografických spovedí. Zdalo sa mi to logické; nakoniec, bola by to za posledný tucet rokov už piata v poradí.


Potom som knižku otvoril a zistil, že sa mýlim. Dovoľte mi ešte na chvíľku v tomto omyle zotrvať a pozrieť sa na knižku najprv ako na monografiu obrázkov.


Za tých pár rokov, odkedy Tóno vydal svoju poslednú knihu Bratislava, prvých 50 krokov, sa svet preplnil fotografiami. Príchodom digitálnych fotoaparátov ich tvorba nesmierne zrýchlila. Vytvorenie diela sa premenilo na cvaknutie klapky: STOP. Už sa pomaly tak aj obzeráme okolo seba: STOP, STOP, STOP, STOP, STOP. Možno je táto kinematografická ilúzia bližšia našej fyziologickej prirodzenosti ako dlhé premýšľanie s okom v hľadáčiku. Jediné, čo nás odvádza od permanentného fotografovania, je zvedavosť: autor si s uspokojením pozerá priamo vo kamere svoje dielo.


Druhý dôvod, ktorý z nás všetkých urobil fotografov, je internet. Najprv to boli emaily, ktorými pretekali megabyty fotografií všetkými smermi, až nakoniec všetci čakali, kým ich pomalé modemy vyprázdnia upchaté príjazdové cesty. Potom vznikli špecializované stránky ako Flickr, ktoré sprostredkujú miliardy fotografií ostatným. Ale ani to nestačilo. Ľudia si začali prišpendľovať fotografie na nástenky Facebooku, pôvodne určené pre odkazy priateľom. Až vtedy sa ukázalo, koľko sme schopní toho nafotiť. Za pár rokov sme si navzájom ukázali stovky miliárd fotografií. A to je iba začiatok.


Kde je dnes miesto pre ozajstného fotografa? Listujem v knižke Po schodoch z vody a je mi celkom jasné, že naša miliardová produkcia je iba ilúziou tvorby. Tónove fotografie temer nikdy nerozprávajú o svete okolo neho. Na fotkách je svet Tónovej vôle a predstavy. Najprv si čosi vymyslí, niečo hlboké vycíti vo fungovaní sveta a potom čaká, kým sa mu pred hľadáčikom jeho predstava naplní.


Svojej predstave pomáha. Sústredí na jedno miesto zoznam nepravdepodobných vecí a potom čaká, kým správne svetlo dorazí k jeho zátišiu, aby ho lapil do hľadáčiku. Tónove fotografie neponúkajú ilúziu náhodnosti. Tóno nie je svedok. Je architektom svojho sveta; jeho režisér a pán.


V Tónovom čakaní na svetlo je zrejmá skúsenosť: slnko sa vždy vráti na to isté miesto. Síce iba na chvíľu, ale vystihnúť ju je esencia fotografie. Osobne vidím Tóna Sládeka takto: ako rybár si prenáša statív z miesta na miesto a trpezlivo čaká. Úžas vzbudzuje aj to, ako si vie vybrať.


Po schodoch z vody ale nie je kniha fotografií. Je to dvojkniha: obsahuje rovnako veľa básničiek Ivety Ondrejkovej ako fotografií Tóna Sládeka. Básničky boli skôr; rodili sa takmer celý dospelý život autorky. Usporiadané sú chronologicky, čo znamená, že rozprávajú akýsi jej poetický životopis. „Voňavý atrament je báseň bez slov. Slovo sa myšlienkou omotá. Báseň mi uniká, plynie a tečie, po hláskach vysychá.“


Aj keď fotografie vznikli neskôr, ako väčšina básní, nie sú ich ilustráciami. Sú to dve samostatné melódie, splietajúce sa v tom istom hľadáčiku. Poetka, baliaca život do metafor a fotograf, číhajúci na večne sa opakujúce svetlo. Mnohé kombinácie sú kúzelné: „ich gebe, du gibst, ich lebe, du liebst“ – drevený trojuholník, „ich gebe, du nimmst, ich genese, du genießt“ – dve gule a podvečer. Príjemný je zmysel pre humor, odľahčujúci poetické: „Syntaktické milovanie. Kedy a kde a ako a nejako, keď a keby náhodou áno, tak vtedy možno trochu, niekedy zase veľa, lebo inokedy opäť nič...“


Ale základný tón je vždy láskavý. Knižka ukazuje paradox ľudského vnímania: slovami sa približujeme svetu viac ako kamerou. Rozumom viac ako okom. Myšlienkou plastickejšie ako vnemom. V tom tkvie kúzlo, pre ktoré môžu spolu existovať básničky a fotografie bez toho, aby jedno slúžilo druhému.


Na záver, ale nie v poslednom rade musím spomenúť tretí pilier tejto krásnej knižky. A to je grafický dizajn Milana Mikulu. Nádherne využil štvorcový formát knihy a naplnil ho pestrosťou modrého schodiska. Každá dvojstrana má iný príbeh, iný formát, iné napätie textu a obrazu. A mnoho bielej, ktorá len dokazuje, že svet krásnych vecí ešte nemusí byť preplnený. Mikula nám ponecháva čas na pauzu, na kompozíciu, na vzťah.


Keď sa toto všetko podarí, mám radosť, že knižky zatiaľ odolávajú náporu digitálneho. A mám vieru, že to tak ešte dlho zostane.


 

 

 

 

 

 

TOPlist